Obec Miloslavov

Miloslavov

Oficiálna stránka obce: http://www.miloslavov.sk/

Obec Miloslavov je situovaná na juhozápadnom Slovensku v Podunajskej nížine 20 km juhovýchodne od Bratislavy. Skladá sa z dvoch miestnych častí – Alžbetin Dvor a Miloslava, ktoré sú od seba vzdialené zhruba 2 km. S hlavným mestom Bratislava má vlakové a autobusové spojenie. Leží v nadmorskej výške 127 m. Veľkosť katastra patriaceho obci je 1019,44 ha. Prevažná časť územia je tvorená poľnohospodársky využívanou pôdou, pričom k obci prilieha aj lužný les o výmere 27 ha. Na území obce sa rozkladá vodná plocha – štrkovisko – o výmere 67,45 ha.
V posledných rokoch obec prežíva búrlivý rozmach, ktorý súvisí s výhodnou polohou vzhľadom k hlavnému mestu, dobrými dopravnými prepojeniami, kompletnou technickou infraštruktúrou a pokojným, kultivovaným životným prostredím.


Z najstaršej histórie obce

Územie, na ktorom obec vznikla, bolo pôvodne kráľovským majetkom a patrilo k bratislavskému hradnému panstvu. V osade Alžbetin dvor bol postavený už v 13. storočí kostol, ktorého vznik i patrocínium súvisí s kultom uhorskej svätice Alžbety, pochádzajúcej z maďarského kráľovského rodu Arpádovcov.


Sv. Alžbeta Uhorská, alebo Durínska, ako sa tiež často nazýva, pretože väčšinu svojho života strávila v Durínsku, bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. (1176 - 1234) a jeho manželky Gertrúdy, pochádzajúcej z Bavorska. Narodila sa v roku 1207 buď na Bratislavskom hrade, alebo v Sárospataku, vo východnom Maďarsku. Už ako jednoročnú ju z politických dôvodov zasnúbili s durínskym grófom Ľudovítom IV., ktorý bol vtedy tiež ešte len dieťaťom. Prvé štyri roky prežila Alžbeta v Bratislave na rodičovskom kráľovskom dvore. V roku 1211 ju previezli na dvor jej snúbenca, na zámok Wartburg v Durínsku. Keď dovŕšila 14 rokov, uzavrela s Ľudovítom manželstvo. Mladí manželia žili šťastne. Narodili sa im tri deti. Alžbeta vynikala na kniežacom dvore dobročinnosťou a láskou k chudobným. Riadila sa ideálmi sv. Františka z Asisi. Viedol ju k tomu aj jej dlhoročný spovedník - františkán. Príbuzní jej manžela na to zle pozerali a dali jej to pocítiť, najmä po jeho smrti v roku 1227. Zbavili ju majetku, vypovedali zo zámku Wartburg, ba zobrali jej aj deti. Keď Alžbeta nemohla poskytovať chorým a chudobným materiálnu pomoc, dala sa sama do ich služieb. Keď jej rodina vrátila časť majetku, nepoužila ho pre seba. Vybudovala z neho vo Wartburgu nemocnicu, kde potom sama slúžila chorým. Zomrela štyri roky po manželovej smrti 17. novembra 1231.


Ľudia krátko po smrti začali Alžbetu uctievať ako svätú. Pápež Gregor IX. ju už štyri roky po smrti aj oficiálne za takú vyhlásil. Stala sa vzorom milosrdnej lásky k ľuďom. Viaceré ženské rehole a dobročinné organizácie sa nazývajú jej menom.


Doba postavenia kostola v Miloslavove, časť Alžbetin dvor, nie je dosť jasná. Písomné doklady asi nejestvujú, alebo nie sú známe. Či sa na postavenie tohto kostola vzťahuje listina z roku 1244, ako sa domnievali starší historici, sa dnes spochybňuje. V listine sa hovorí, že dvaja dvorania kráľovnej Alžbety, a to František a Dávid, sa po jej smrti vrátili do vlasti a prosili o povolenie postaviť ku jej cti kostol. Uhorský kráľ Belo IV., ktorý bol mladším bratom kráľovnej Alžbety, im to dovolil a pridelil im na tento účel aj nejaké pozemky na území bratislavského hradného panstva. Starší odborník pre dejiny umenia a umelecké pamiatky Arnold Ipolyi-Stummer 1823 - 1886), ktorý bol kňazom a od roku 1871 aj banskobystrickým biskupom, napísal dielo “Opis stavebných pamiatok Žitného ostrova”. Pri lokalite Alžbetin dvor uviedol: “Na tomto mieste mala byť kedysi fara i dedina, ale teraz je miesto úplne spustnuté. Pozostáva len z majera s niekdajším kostolom, ktorý teraz slúži len ako sýpka.” V roku 1996 urobila pracovníčka Archeologického ústavu Slovenského národného múzea v Bratislave Dr. Klára Füriová pri kostole v Miloslavove archeologický a architektonický prieskum a konštatovala jednoznačne: “Miloslavovský kostol vznikol najneskoršie v prvej polovici 13. storočia.” Tým aj jasne vyjadrila stanovisko k času postavenia kostola. Ako k nemu prišla, vidieť aj z jej stručnej správy, ktorú napísala.


Ďalšie osudy kostola sa dajú stručne zrekonštruovať z kanonických vizitácií farností Štvrtok na Ostrove, pod ktorú patril celé storočia aj filiálny kostol v Alžbetinom dvore. Podľa zmienky v staršej literatúre sa hovorí, že tam mala byť fara i kostol už pred rokom 1283. V súpise cirkevných desiatkov z rokov 1332 - 1337 sa kostol i lokalita nazýva “Sv. Alžbeta”, alebo “Kostol sv. Alžbety v poli”. Fara i kostol sa znova spomínajú v listine z roku 1399. V roku 1521 bol majetok, a teda aj kostol vlastníctvom benediktínskeho opátstva na Hore sv. Martina. Benediktíni ho vtedy predávali kláštoru pavlínov v Marianke. Z roku 1549 je o kostole ďalšia zmienka. Uvádza sa pod názvom “Mertfalva, alias Erzsebet”.


Koncom 16. a začiatkom 17. storočia postihla obyvateľov Žitného ostrova epidemická choroba známa pod názvom “lues pestifera”. Zdá sa, že na ňu vymrela značná časť obyvateľstva a že boli vyľudnené viaceré dediny a osady Žitného ostrova. Možno preto sa v kanonickej vizitácii z roku 1634 aj Alžbetin dvor uvádza ako samota, kde vidieť len zrúcaniny. Zrejme bol už schátraný aj Kostol sv. Alžbety.


V roku 1666 sa stal ostrihomským arcibiskupom významný diplomat a obnoviteľ duchovného života v Uhorsku Juraj Selepčéni-Pohronec. Bol rodákom zo Slepčian (okr. Nitra), kde bol jeho otec pastierom na veľkostatku ostrihomskej kapituly.


Ten sa podujal na obnovu kostolov a fár zničených počas tureckého pustošenia. Na tento účel venoval obrovské sumy. Ujal sa aj Kostola sv. Alžbety v Alžbetinom dvore. V kanonickej vizitácii farnosti Štvrtok na Ostrove z roku 1695 sa píše: “...pred nedávnom dal ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni Kostol sv. Alžbety zrenovovať od základu.” Arcibiskup dal kostol obnoviť, ale ponechal zrejme jeho románsku dispozíciu, ako sa to ukázalo aj pri terajšom prieskume. Dal v kostole zhotoviť aj nový, pekný oltár. Táto obnova kostola sa konala zrejme niekedy v 70 -tych rokoch 17. storočia. Matej Bel píše už vo svojom diele z 30. rokov 18. storočia , že z dediny sa okrem kostola nenachádza nič.


Presný obraz o kostole sa dá urobiť z kanonickej vizitácie farnosti z roku 1781. Kostol bol postavený z pevného materiálu a nebol ohrozený ohňom. Loď bola dlhá približne 9,5 m, široká 5,7 m a vysoká približne 7,6 m. Na priečelí kostola bola veža vysoká asi 22 m. Sanktuárium malo šírku asi 5 m a taká istá bola aj dĺžka. So sanktuáriom súvisela aj sakristia, ktorá bola dosť tmavá a vlhká. Patrónom kostola bola sv. Alžbeta Uhorská. Aj v tejto správe sa zdôraznilo, že kostol z ruín znova obnovil arcibiskup Selepčéni. V kostole bol len jeden oltár a bola na ňom socha sv. Alžbety. K zariadeniu kostola patril strieborný a pozlátený kalich s podobnou paténou a kazula so všetkými náležitosťami. Pri kostole nebol cintorín. mŕtvych pochovávali do cintorína pri farskom kostole v štvrtku na Ostrove.


Z kanonickej vizitácie z roku 1846 sa dozvedáme, že v majeri Alžbetin dvor je starobylý Kostol sv. Alžbety, ktorý sa už vtedy používal ako sýpka. Kedy bol kostol premenený na sýpku, sa v zápisnici z vizitácie farnosti nehovorí. Pri kostole bola murovaná kaplnka so sochou sv. Alžbety. Bola to asi tá, čo pôvodne stála na oltári v kostole. O kaplnku sa staralo panstvo. Bola to zrejme náhrada za kostol, ktorý panstvo premenilo na sýpku. Bolo to asi v rokoch 1822 - 1830. Zvon z veže dali do kostola v Štvrtku na Ostrove. V roku 1917 ho vojaci zrekvírovali a použili na liatie kanónov. Lavice premiestnili do kostola v Dénešde či Schilderne. Kostol sa zrejme predtým už nejaký čas na náboženské úkony nepoužíval, ináč by si zemepán nebol dovolil premeniť ho na sýpku. Pri premene kostola na hospodárske účely boli na kostole urobené aj stavebné úpravy. Bola odstránená aj veža kostola, aby nepripomínala pôvodný účel stavby. Súčasne bola zbúraná aj klenba a bočné múry boli o niečo nadmurované a bola na ne posadená strecha. Kedy boli tieto stavebné úpravy urobené, nedá sa presne povedať.


V polovici 19. storočia ešte žili ľudia, ktorí sa pamätali na vežu pri kostole a dokonca sa ešte medzi obyvateľmi Miloslavova zachovala spomienka na to, ako ju dali zbúrať. (okolo veže omotali povraz, ktorý ťahali voly, a tak vežu strhli.)


Príčinou opustenia kostola v Miloslavove bol predovšetkým pokles počtu obyvateľov v pôvodnej dedine, potom len v osade Alžbetin dvor. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1781 mala osada už len 17 obyvateľov, sčasti Slovákov a sčasti Maďarov. Z toho bolo 12 ľudí dospelých. Všetci boli katolíca a k sviatostiam a na bohoslužby chodili do kostola v Mišérde. V roku 1846 mala osada 55 obyvateľov, ktorí boli príslušníkmi oboch národností.


PhDr. Jozef Vozár, DrSc.: Kostoly a kňazi farnosti Dunajská Lužná


Starí majitelia Anna - majeru a Alžbeta - majeru.

V roku 1882 viedenská rodina Wiener Welten odkúpila od rodiny grófa Apponyi Anna - majer. Za prvej svetovej vojny a pri utvorení Československej republiky bol majiteľom týchto dvoch majerov Rudolf Wiener - Welten. Anna - majer sa asi pred rokom 1840 menoval “Nový majer” (Új-major) a v starých mapách je aj tak označovaný. Tento majer potom zdedil voľajaký príbuzný (či príbuzná) rodiny Apponyi, a potom (že z akých pohnútok alebo dôvodu nevedno), bol pomenovaný na Anna - majer. V pozemkovej knihe v Šamoríne je zaznamenané, že Anna - majer a Alžbeta - majer dňa 19. októbra 1900 zdedil rytier Rudolf Wiener - Welten. Od koho zdedil tieto veľkostatky nie je zaznačené.

Niečo o Rudolfovi Wiener - Weltenovi.

Rudolf Wiener - Welten sa narodil asi v roku 1882 a bol rakúskym štátnym občanom. V Československu vlastnil: Anna - majer, Alžbeta - majer, veľkostatok v obci Béke a veľkostatok v obci Gomba. Okrem toho mal viaceré domy, činžiaky vo Viedni a veľkostatok v Rakúsku. Pochádzal zo židovských rodičov. V dospelom veku, sa stal asi pred sobášom rímskokatolíkom (údajne si vzal grófku). Zaumienil si však, že sa dá pokrstiť v Palestíne a to v rieke Jordán, asi tam, kde bol ponorený aj Kristus. Ako si bol umienil, tak aj vykonal. Odcestoval do Palestíny a pokrstený bol v rieke Jordán. Somárika, ktorý ho niesol k Jordánu na krst priniesol na Alžbetin - majer. Služobníctvu prikázal, aby hoviadko dobre opatrovali, ku žiadnej práci ho nepoužívali, a že by sa mu do jeho skonania v ničom neublížilo. Somárik bol krotký a bírešské deti sa po dlhé roky s ním hrávali. Neskoršie bol odvedený na Gombu.


Rudolf Wiener - Welten bol veľký milovník koní a poľovníctva. Dal vysadiť lesíky na Alžbeta - majeri a na Nemet - Čook - majeri a alej medzi oboma lesíkmi. Často jazdil z Viedne na Gombu kočiarom a stále trapom. Pri týchto cestách zamieňal kone v Biskupiciach, kde mu deň vopred prichádzal v ústrety kočiš z Gomby. Pri týchto cestách však mal v rukách opraty on a kočiš sedával vzadu. Cez Anna - majer, Alžbeta - majer, Nemet Čook, Béku uháňal na Gombu. Mal možnosť cestovať prepychovým autom, ale on cestoval iba kočiarom. Služobníctvo si ho chválilo, krivdu nikomu nerobil, bol dobrák. Pre služobníctvo dal nastavať veľmi slušné byty. Patričné úrady ho nahovárali, aby na niektorom svojom majeri postavil liehovar, ale on nechcel. Zvykol hovoriť: “Na svojich pozemkoch nechcem vidieť financa”. Keď mal svatbu, rozkázal pripraviť pre svoje služobníctvo hostinu a potom, keď viezol svoju nevestu, aby jej ukázal svoje veľkostatky, na cestu, kde sa spájala katastrálna hranica medzi miloslavskými a novokošarišskými pozemkami bola postavená slávobrána a takmer všetko služobníctvo a mnoho detí tam očakávali novomanželov. Potom odcestovali na Gombu. Choval dostihové kone a často chodieval na dostihy. Keď jeho kôň vyhral, všetkých svojich zamestnancov obdaril peniazmi. Každého koňa poznal podľa mena - aj na Alžbeta - majeri. Na tomto majeri sa ožrebila oslica a on práve vtedy neočakávane prišiel na majer. Pol dňa strávil pri malom osliatku, tak sa mu tešil. Rád jazdieval na koni. Keď sa Hitler zmocnil Rakúska úrady jednali s R. Wiener - Weltenom ako so Židom. Domy, majetky a bankové vklady mu zhabali. Keď sa jeho prenasledovatelia násilne vrútili do jeho domu, a keď sa presvedčil, že mu chcú siahnuť na život, vyskočil z poschodia a zabil sa.

Čo bol Anna - majer.

Ana - majer bol veľkostatok pozostávajúci zo 620 katastrálnych jutár pôdy a zo štyroch stavísk, jednej stodoly a jednej šopy na drevených stĺpoch. Východná časť tohoto veľkostatku hraničila s Alžbeta majerom, roľami občanov obce Štvrtok na Ostrove. Západná časť hraničila s pozemkami obce Mischdorf (Nové Košariská), severná s pozemkami Majorházy a južná so železnou dráhou. Na Anna - majeri bývali štyri bírešské rodiny a jeden gazda. Obecný dom v Miloslave (stavaný v roku 1895), slúžil za byt gazdu, ktorý viedol poľné práce, avšak podliehal pod správu veľkostatku, ktorá sídlila na Alžbeta - majeri, v tom dome, ktorý teraz vlastní Ján Kaděrka. Dom č. 91 (dom Jána Brnu ml.) slúžil za byty bírešom, dom č. 92 (dom Jána Brnu st.) bol maštaľou, dom č. 67 (dom Františka Frťalu) bol maštaľou pre ovce. Medzi modlitebňou baptistov a domom č. 59, krížom cez terajšie námestie bola postavená veľká široká murovaná stodola. A konečne medzi domami č. 64 a 95, naprostredku terajšieho námestia na drevených stĺpoch bola postavená šopa pre hospodárske náradie. Od r. 1895 do r. 1921, teda až do parcelácie veľkostatku na Anna - majeri bol vedúcim gazdom Karol Šulc starší.

Parcelácia Anna - majeru

Štátny pozemkový úrad, ktorý na základe zákona o pozemkovej reforme, prikročil ku svojej úlohe, vo svojom programe určil na parcelovanie na prvom mieste Anna - majer. Takto sa Anna majer stal prvou československou kolóniou, nielen na Žitnom ostrove, ale na celom Slovensku vôbec. Štátny pozemkový úrad oznamoval parceláciu Anna - majeru v novinách a vyhláškami, ale záujemci sa nehlásili. Ľudia sa na všetkých stranách na túto akciu pozerali s nedôverou. Aj kancelária obce československých legionárov, za vedenia kapitána Jozefa Gregora Tajovského rozposlala svojim členom obežník, v ktorom im oznamovala túto parceláciu a vyzývala ich, aby sa na túto parceláciu prihlásili a vytvorili takto čisto legionársku kolóniu. Ale z legionárov sa za kolonistov prihlásili iba piati a to: František Mikulica, Matej Mikulica, Ondrej Strýček, František Dostál a Štefan Lovci. Spomenutú veľkú nedôveru širokých más občianstva voči parcelácii zapríčinil odmietavý postoj vtedajšej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá pozemkovú reformu vyhlasovala za krádež.

Výzva kapitána Gregora Tajovského

13. apríla 1921 kapitán Gregor Tajovský uverejnil v jednom čísle Slovenského denníka výzvu pre legionárov a tiež pre občanov, v ktorej upozornil na parcelovanie Anna - majera poznamenajúc, že táto výzva odznieva už po tretí raz, ale zostáva nepochopená. Žiadal, aby sa ľudia prihlasovali za kolonistov.

Príchod kronikára na Anna - majer

Kronikár po prečítaní vyššie spomenutej výzvy hneď na druhý deň došiel z Bratislavy na prehliadku Anna - majera. Vyhľadal gazdu Karola Šulca staršieho v jeho gazdovskom byte. Bol to už šlovek starý, ale dobrosrdečný. Chorľavel na záduch. Kronikár sa ho vypytoval na všetky plodiny, ktoré sa tu rodia. Pán Šulc poslal dievča na povalu, aby prinieslo niekoľko kukuričných šúľkov (klasov), aby sa hosť presvedčil, aká kukurica sa tu rodí. Kronikár ochutnal aj pitnú vodu a zistil, že je výborná. Hosť sa vypytoval aj na prípadné záplavy, keďže táto oblasť leží medzi dvoma Dunajmi. Šulc ubezpečil, že tu odjakživa povodeň nebola a poznamenal, že tu záplava nie je ani možná, lebo v tunajšej studni i za najvyššieho toku vody Dunaja od povrchu zeme je voda na 5 metrov. Kronikár uznal tento majer za vhodný na usadenie sa. Priviedol aj svojich priateľov, ktorí sa tiež stali kolonistami.

Prvá schôdza osadníkov

Štátny pozemkový úrad, ktorý v tom čase pre bytovú núdzu v Bratislave úradoval v Trenčianskych Tepliciach, na základe došlých prihlášok zvolal na deň 29. júna 1921 (deň Petra a Pavla) prvú schôdzu osadníkov na Anna - majer. Úrad na túto schôdzu poslal svojho hospodárskeho správcu Jozefa Barneta. Schôdza sa konala pod oblohou a to medzi bírešským domom a obecnou studňou. Hospodársky správca dal na rôzne otázky kolonistov vysvetlenie a úpravy. Ďalej oznámil, že ohľadne slamy a osiva bude pre kolonistov s panstvom jednať. Keď však niektorí kolonisti oznámili, že chcú hneď prikročiť k stavbám rodinných domov, hospodársky správca poveril kronikára (o ktorom z prihlášky vedel, že bol murárskym majstrom), aby pre uchádzačov vymeral stavebné pozemky. Kronikár stavebné pozemky vymeral a to tie, ktoré teraz majú čísla domov 68 až 79.

Preto je deň 29. júna 1921 považovaný za deň založenia obce Miloslavov, keď sa jej pôvodní osadníci na jej katastri po prvý raz zišli a radili sa o veciach týkajúcich sa ich presídlenia.

Prví prisťahovalci na Anna - majeri

V prvom týždni júla 1921 (hneď po schôdzke osadníkov) sa ako prvý dosťahoval na Anna - majer Ján Kóša mladší aj s manželkou. Ochotne ich prijala do svojho bytu bíreška Olďai. Na tretí deň, ale v tom istom týždni sa dosťahoval na kolóniu aj kronikár s manželkou a piatimi deťmi. Rodina sa nasťahovala do jednej vyprázdnenej bírešskej izby. Potom sa dosťahovali aj ostatní kolonisti. Mnohí sa utiahli do veľkej stodoly, maštale a do vyprádnených bírešských bytov. Niektorí sa dosťahovali do kolónie len na jar 1922.

Klasifikácia pôdy Anna - majeru

Štátny pozemkový úrad vyslal svojich úradníkov, Ing. Jána Fialu a komisára Františka Polácha, ktorí za pomoci kronikára, Karola Vaculíka staršiho a niektorých osadníkov previedli klasifikáciu všetkých parciel na Anna - majeri. Klasifikanti kráčali vzdialení jeden od druhého na 25 krokov a hlasno oznamovali stav štrkovitosti pôdy a podľa hlásenia Ing. Fiala mapoval každú parcelu. Takto bola ustálená bonita pôdy a zavedená do II., III., IV. a V. triedy.

Obecná hlinená jama

Kolonisti, ktorí sa chystali ku stavbám požiadali Ing. Fialu, aby im vymeral pozemok, ktorý by bol vhodný na otvorenie jamy, z ktorej hliny by mohli robiť surové tehly. On poveril kronikára, aby ako odborník zistil, na ktorom pozemku by bola najvhodnejšia hlina na tento účel. Takto pri záhybe cesty medzi Anna a Alžbeta majerom bol vymeraný priestor pre obecnú hlinenú jamu. Tu kolonisti robili surové tehly. Keď sa hlina zužitkovala, kronikár požiadal Štátny pozemkový úrad, aby mu bola jama pridelená a on že ju upraví ako oráčinu. Stalo sa jedno aj druhé a občania až do dnes volajú toto miesto Stankova jama.

Stavba prvého domu

5. august 1921 bol pamätným dňom. V tento deň sa totiž začala stavba domu číslo 64 (dom kronikára). Na mieste stavby sa v rannej hodine zhromaždili niektorí kolonisti, bírešské ženy a kolonisti. Zaspievaná bola pieseň “S Bohem já chci začíti...” Kronikár prečítal Žalm 127 a pomodlil sa. Potom jeho manželka Zuzana, rodená Károlyiová položila na základ uličného múru od severu do uhla prvé tri tehly a práca sa začala. Stavba pokračovala tak, že 5. novembra 1921 (za tri mesiace) sa rodina kronikára mohla presťahovať do nového domu. Ceny stavebného materiálu boli na vtedajšie pomery privysoké: jedna škridľa 1,50 Kčs, 1 q vápna 50 Kčs, 1 q cementu 70 Kčs. O niekoľko rokov pozdejšie ceny spomenutých stavebných hmôt poklesli na polovicu.

Zoznam pôvodných osadníkov Anna - majera

1. Ondrej Curan, 2. Ján Lovci, 3. matúš Štrbka, 4. Ján Štrbka, 5. Ján Vaculík, 6. Karol Vaculík, 7. Juraj Stanko, 8. Ján Kóša mladší, 9. Ján Kollár, 10. Ondrej Strýček, 11. Mária Strýčková, 12. Ján Dej, 13. Marek Dej, 14. Ján Čenták, 15. Štefan Kupka, 16. Ignác Gomola, 17. František Dostál, 18. František Mikulica, 19. Matej Mikulica, 20. František Rešetka, 21. Ján Žemla, 22. Karol Homola, 23. Ľudovít Kochol, 24. Anna Kocholová, 25. František Jurišta, 26. vdova Brožová, 27. Jozef Jandačka, 28. Adam Šikula starší, 29. Adam Šikula mladší, 30. Štefan Lovci starší, 31. Štefan Lovci mladší, 32. Karol Kriva, 33. Konrád Kriva, 34. Peter Chudý, 35. Štefan Sak, 36. Ondrej Štopka


Kolonisti pod číslom 1-4, 30, 31, 35, 36 sa dosťahovali z Bulharska, kde bývali asi 20 rokov. Boli navzájom príbuzní a rodáci z Pitvarošu (Maďarsko), odkiaľ sa vysťahovali do Bulharska.


Na čísla 5,6 sa dosťahovali zo Vsetína (Morava). Čísla 7 a 8 osídlili z Békešskej Čaby, číslo 9 z Dohňan pri Púchove. Čísla 10 až 16, 22 až 25 z okolia Žiliny, čísla 17 až 20, 31, 32 z Moravy. Číslo 21 bolo osídlené z Myjavy, čísla 23, 24 a 34 z Kiskörösu z Maďarska, ale boli rodáci z Jamníka (Liptov), ktorí dlhšiu dobu bývali v Maďarsku.


PaeDr. Kamil Badač, 1996 (Podľa obecnej kroniky a iných materiálov...)

Najbližšie aktivity

Kde nás nájdete

Bratská jednota baptistov
Cirkevný zbor Miloslavov
Miloslavov 246
900 42 Miloslavov

Lipové námestie č.d. 246
Obec Miloslavov časť Miloslava

Pravidelné bohoslužby

Nedeľné bohoslužby - nedeľa 9:45
Biblická hodina - streda 19:00
Modlitebné stretnutie - streda po Biblickej hodine
Nedeľná besiedka - nedeľa od 9:45-10:15 (okrem prvej nedele v mesiaci)

Copyright © 2017 Bratská jednota baptistov - Cirkevný zbor Miloslavov. Všetky práva vyhradené. Webmasters: miloslavov@baptist.sk